Lukáš Jureňa
Po rokoch sú to zrejme prvé slová a kroky,
ktoré dávam v tomto starom známom meste, v nakazení sa nostalgiou a sentimentom, čo ma tak náhle prepadli, mierne unaveného a trocha zadumaného po skorom vstávaní ešte pred štvrtou, asi 300 km jazde a ďalšími povinnosťami a tak preto po kuchynskom rozhovore s mamou a rožkom v ústach, zapíjajúci kávou, som zavolal kamošovi, čo tu zostal snáď jediný zo všetkých tých známych tvárí, že dnes chcem vypadnúť von, znova do ulíc, ako to bývalo kedysi normálnym zvykom a určitou samozrejmosťou, znova prejsť tie miesta, kde sa viedli tisícky rozhovorov a otrepaných slov, pocitov v divnom duševnom rozpoložení, alebo si len tak obyčajne dať pivko a trieliť zasa ďalej.
